Koľko času ostáva?

Nikdy sa nevzdávaj...
Život viery...
Zložiť svoju starosť na Pána....
Neboj sa, dôveruj...
To všetko sú veci, frázy, ktoré kresťan dôverne pozná. Lenže čo všetko to znamená v praxi? To mi nebolo dlho jasné. Boh sa ale postaral...
Psychológia bol od 14-tich môj sen. Nesústredila som sa na nič iné. Prispôsobila som tomu všetok môj čas. Maturitné predmety, doučovania, odborná literatúra....uf, teraz som si uvedomila, že to mojich rodičov stálo dosť veľa prachov. Môžem s čistým svedomím povedať, že som pre to urobila všetko, čo je v mojich silách, aby som sa dostala na školu, akú chcem. Prvé, druhé, tretie, štvrté, a aj piate príjmačky boli neúspešne. Aha! Niečo nie je v poriadku! Nič iné mi nezostávalo, len veriť! Zas to silné slovo, čo nekresťanovi nepovie nič. V takom ťažkom čase bol Ježiš ten, ktorý ma chytil za ruku a učil ma chodiť po vode. Milión plánov a alternatív mi prebehlo hlavou a s nejedným s nich prišla nádej. Nádej, že je o moju budúcnosť postarané, že Boh nenechá zahanbiť „svojho maličkého“. Predstava, že budem nezamestnaná s maturitou ma napĺňala hrôzou. Nie, skôr zúfalstvom. Aktívny človek s množstvom nápadov a energie má čo robiť, aby svoju produktivitu udržal na uzde. Ďalšia vec, ktorá mi nebola ľahkovážna bolo: čo povedia ľudia. DOKELU! Niekedy mám pocit, že sa točím v tom istom kole oslobodzovania a strácania slobody. Nechcem to, ale je ťažké kašľať na to, čo si myslia ostatní. Najmä vtedy, keď sú tu vaši blízky, na ktorých to pôsobí tak isto. Tlak rodičov a nepriame narážky, ktoré ma urážali robili všetko len horším. Hoci práve oni boli tými, ktorí boli so mnou celý čas a vedeli, koľko energie som tomu všetkému dala. V septembri som sa začala aktívnejšie venovať dobrovoľníctvu u nás v centre a celkom v občianskom združení, pod ktoré patríme. Utvrdila som sa v tom, že práca s mládežou a vlastne s ľuďmi je to, čo chcem robiť. A potom mi to došlo! Bola som tak zameraná na psychológiu, na Junga, Yaloma, Freuda a poznania človeka do špikového špiku kosti, že mi uniklo to podstatné. Pýtať sa Boha, čo má so mnou v pláne. Sociálna práca je vlastne to, čo potrebujem a už bolo dosť šišinkov. Mamka s tým vlastne prišla – daj si prihlášku na socprac, veď do 24 septembra si môžeš podať prihlášku. Dobre, vyskúšame! Vlastne som to brala za Boží plán. Super, klepol si ma po hlave, Bože a naučil dôverovať...sociálna práca je pre mňa a budem to študovať. Ok! Lenže pred pár dňami sa mi zrútil svet... na internete boli výsledky: neprijatá. Ako je to možné? Čo to má znamenať? Čo odo mňa chceš, Pane? Modlila som sa za budúcnosť a za silu v radosti prijať to, čo prišlo. Ďalší ťažký čas a navyše som v Poľsku a všetci ľudia, ktorým by som sa mohla vyplakať na pleci sú ďaleko... A dnes ráno....its like a mricleJ. Mamka mi zavolala, že mi chýbal iba jeden bod a že ma posunuli. Tak takouto ťažkou cestou som musela prejsť, aby mi došlo, čo je to: Boh sa postará....Thanksgod!

Jedna moja priateľka medzi rečou povedala, že človek, ktorému nezáleží na tom, čo ľudia hovoria, je slobodnejší. Čím viac sa schyľuje k výsledkom z príjmačiek, tým viac prichádzam na to, ako ma táto moja nesloboda obmedzuje. Vau, všetci ľudia, ktorí by to hovorili sú buď nezamestnaní so základnym vzdelaním, zamestnanci so stredoškolským vzdelaním, alebo ľudia ktorí boli na vysokú školu prijatí bez príjmačiek. Kde to v sebe berú... A ja som najväčší tupček, že sa takýmto niečím vôbec zaoberám.
Milujem anonymitu mesta. Každý si venčí vlastného psa a pozerá sa do vlastného taniera. Problém je v tom, že nemám ani psa, ani tanier, ani ... guráž a odvahu. To nie som ja. Je zvláštne, že som sa sama prichytila pri myšlienke, že nijakí ľudia v mojom veku to tak nerobia. Heinberger bol superchlap so supermozgom, lebo hovoril, že až keď sa človek odpúta od toho, čo SA robí, čo SA hovorí, čo SA žije(...), až vtedy môže vzniknúť JA. Ešte neviem, ako to urobím, ale chcem to! SA je príliš prežité, ošúchane, pokrytecké, nesamostatné a nekreatívne. Najväčšou poklonou pre mňa bude, ak mi niekto povie, že som JA... hoci aj v šesťdesiatke, zatiaľ to bude TO proces