Už takmer mesiac bývam v Košiciach. O trojizbový byt sa delím s dvoma kamoškami. Všetky sme ženské ako má byť a tak sme sa pustili do roboty- do upratovania. Počiatočná horlivosť, ktorá trvala ledva niekoľko hodín vyprchala a realita a la lenivosť nahradila rolu gazdyň. Skoro sme prišli na to, že takto to nepôjde a tak sme si rozdelili úlohy. Hlavné úlohy najvyššieho záťažového stupňa boli: umyť kuchynskú linku, umyť okná a upratať balkón. V pohode a po dohode som prijala úlohu čestného umývača balkóna na treťom poschodí, vchod č. 15. Lenže kto by si bol pomyslel, že táto práca v sebe ukrýva temné a viac, než temné zákutia. Kto by totiž pred týždňom otvoril náš balkón, nemilo by bol zahrnutý záplavou vtáčích hovien a sajrajtu podobnej povahy. Bojové povzbudzujúce heslo znelo: „pomaly ďalej zájdeš“ alebo „práca vykonaná pomaly a postupne sa javí kvalitnejšou“. Fáza jeden bola: „pozoruj a posúď ako na to“ a trvala týždeň. Po nej nasledovala fáza dva: „Zhrabovanie“ a trvala dva dni. Fáza tri bola úplne najdramatickejšia. Ťažko som bojovala s otázkou, čo s tou kôpkou. Strategicky som v izbe večer zhasla svetlo, obzrela sa napravo a naľavo, počkala, kým prejde babka so psom, zistila silu a smer vetra, schovala sa za zábradlie a pomaly opatrne všetku vtáčiu potrebu zhrnula smerom von z balkóna. Jupí, to bolo radosti, až sa mi lepšie dýchalo, síce táto metafora má nulovú platnosť, keď si spomeniem na prach a pach, ale aj tak! Bol to fajn pocit dobre vykonanej práce. Spolutešiteľky ma pochválili a uznali za odvahu. Zaspinkali sme s ľahkým pocitom rovnocennosti, že náš balkónik nie je o nič horší ako susedov a už nás občania z nášho vchodu nebudú mať za humusáčky. Ráno bolo svieže, slnečné a bezstarostné, až pokiaľ...mi nemenovaná spolubývajúce M.M. minútu po odchode z bytu nezavolala a naliehavo neoznámila TÚ novinu. Že naše hovienka sú na schodoch tak intenzívne rozložené, že sa po nich nedá prejsť. Tajomstvo prezradené, ego podlomené a s metlou ruke som zahanbene zletela dolu nenápadne zminimalizovať škody. Škoda len, že bolo po ôsmej hodine rannej a 90% nášho obyvateľstva už bolo v práci so značkami na podrážkach a s otáznikom v hlave.