Och, práve mám za sebou obdobie, ktoré môžem pokojne nazvať smutné, ťažké alebo čojaviem. Bolo mi fakt, fakt zle. Tak, že som skoro celú noc preplakala a ráno som mala oči napuchnuté, ako mesiačiky z pomaranča...no, fakt nechutné, keď sa človek cíti pod psa a ešte tak aj vyzerá. V ten deň som mala v pláne ísť na veľké stretnutie môjho spoločenstva a veľmi som váhala, či je to správne. Ale povedala som si, že každý má právo na zlý deň a je mi jedno, čo si ostatní myslia a že vyzerám ako idiot. Snažila som sa nenápadne, so sklonenou hlavou prejsť pomedzi ľudí, sadnúť si na svoje miesto a tváriť sa, že sa nič nestalo. Jasné, že je to prakticky nemožné, tváriť sa „jekrásnydeň“, keď zvnútra vylieza pravý opak, tzv. „jeminahovnodajtemivšetcipokoj“. Od začiatku sa ma každý pýtal čo mi je, či sa mi niečo stalo a či nechcem tabletku. Och, nepadlo to dobre, ale bol to pocit ako: ozaj majú tí ľudia záujem o to, čo sa so mnou deje? Neverím! Celý deň som odrážala otázky, hrala úsmevy a zdržiavala plač, dokonca som sa nedokázala ani postaviť a chváliť Ježiša, môjho najdrahšieho miláčika, na ktorom som závislá(btw, je to jediná závislosť, ktorá oslobodzuje). Na konci, som bola rozhodená ešte aj z toho, že mi vôbec nie je lepšie a načo som sem prišla. Vtedy za mnou prišiel kamarát, aby som mu povedala, čo mi je a tak naliehal, dal mi servítky na obe oči a bol taký láskavý, že to bola bodka a škrt cez myšlienku ľuďom na mne nezáleží. Vždy predtým som premýšľala, kde sa doňho vojde to veľké srdce, ale teraz už viem. Má ho na dlani. Hneď potom prišla kamarátka s tým, ako veľmi ma má rada a čo pre mňa môže urobiť, až som sa rozplakala a bolo mi o sto kíl ľahšie. Neskôr sa mi priznala, že si otvorila Písmo na mieste, kde je: naliehavo vás prosím, choďte za tými, čo sú zarmútení a potešte ich svojou láskou alebo niečo v tom zmysle. Och ako krásne sa zasa raz o mňa Pán postaral! A stará sa stále. A už dobre viem, aké dôležité je spoločenstvo, akých skvelých mám priateľov, že som pre nich vzácna, že s problémami treba ísť hneď von ...Boh ma cez tú bolesť toľko naučil...veď keby mi bolo stále dobre, rástla by som? Asi nie. Aký múdry je náš Pán!!!