Štvrtého septembra, môj šiesty deň v Esbjergu . Konečne mám trochu času pre seba, resp. pre ľudí, ktorých zaujíma čo sa so mnou deje. Včera sme so Zuzanou skonštatovali, že sme si už prešli toľkými vecami, emóciami, situáciami a problémami, ako keby sme tu boli minimálne mesiac. Bolo pár chvíľ, kedy som neplakala len preto, lebo to nebolo spoločensky vhodné a držala som sa len tak- tak. A naopak zopár situácií, kedy som sa od smiechu nevedela nadýchnuť.
Úplne najťažšie bolo lúčenie sa s rodičmi, rodinou a mojim najmilším centrom. Beáta si pre istotu počas celého lúčenia zo všetkého uťahovala, tak mi uľahčila celý proces posledného objatia, posledných pár teplých slov a pohľadov. Potom cesta vlakom z Košíc do Bratislavy, tam trojhodinové meškanie letu, potom chaos v Kodani, prestupovanie vo Feredicii až nakoniec Esbjerg, kde sme absolútne unavené trepali na miestnej doprave.
Ale nesmiem zabudnúť na dánskeho kamoša Kima, ktorý čakal na stanici. Nezanechal vo mne dobrý dojem, ale dala som mu ešte šancu čisto z praktických dôvodov, že sme u neho mali vybavené spanie na pár dní, pokiaľ si nezoženieme ubytko a navyše baby, kt. tu boli minulý semester ho vychválili. Zdal sa byť čudák, nehovoril veľa a veľmi si nás obzeral tým svojim škúliacim okom. Neskôr sme si robili srandu, že jedným okom sa nám pozerá do očí a druhým si nás prehliada. No ruku do ohňa by som za to nedala, že to tak nie je. Objednal nám pizzu, úplne prapodivným spôsobom a potichu zjedol svoju časť a medzi tým čo? No obzeral si nás! Spali sme na dvojmiestnom koženom mäkučkom gauči, nemyslite si, že sa rozťahuje. Spali sme tam štýlom nohy v lufte, hlava hore, skolióza na ceste. Prečudesné rána, chabé rozhovory ... pár nepríjemných skúseností, ohováranie vo veľkom po slovensky...
A škola...prvý deň v škole bol dosť chaotický a obehali sme sa jak somarice, ale napriek tomu to bola super skúsenosť. Každý bol na nás neskutočne milý a správali sa k nám akože sme študenti tak sme niekto a treba nám pomôcť najviac, ako sa dá. Nemôžem ani na jedného človeka, na ktorého sme sa obrátili v škole povedať, že by sa nám nesnažil poradiť, pomôcť, vysvetliť a to všetko s úsmevom. Aj keď druhá vec je, ako sme sa MY pohybovali v školskom systéme. Včera bol prvý deň, kedy sme správne použili študentskú kartu, všetky kódy na internet, na študentský systém, na otváranie dverí, na zapínanie počítačov, dokonca DOKONCA sme si obojstranne vytlačili materiály. Iná vec je, že každá kapitola ja vytlačená svojským spôsobom, pretože sme skúšali to nakombinovať ako sa dalo, ale posledná je úplne super dokonca zopnutá pekelnou mašinou, čo brutálne rýchlo a silno štiká papiere(zakaždým sa zľaknem). Stále je nenormálne smiešne ako nahlas sa môžeme o všetkých baviť a nikto nám nerozumie. Niekedy si pseudoprekladáme dánske rozhovory a smejeme sa , v tomto sme naozaj veľmi dobré. Problém je, že sa úplne prestávame kontrolovať a rozprávame sa nahlas o všetkom a komentujeme všetko, lenže Slovákov je nás v Esbjergu sedem, tak sa niekedy kopneme a Poliaci rozumejú tiež. Sem tam sa zabudnem, že grg je internacionálny.
Naozaj, niekedy je to na ušúľanie sa od smiechu, niekedy nás chytá ponorka(najmä, keď jedna z nás je v špeciálnom hormonálnom rozpoložení), ale čím ďalej je to lepšie. Hlavne, že sme vo svojom. Dnes ideme na nákup, už sme si vyhliadli malé kvetinky, čo si dáme na okno, aby to tu nebolo také pusté. Vonku ale fučí jak šalene, tak uvidíme, čo z toho bude. Hlavne ideme večer ne internát na sangria párty, tak verím, že sa počasie ešte tisíckrát zmení, ale nakoniec sa vietor ukľudní.
Už sa mi nechce písať.
Doma zatiaľ vôbec nie je net, tak chodíme do najbližšieho mekáča na jednu zmrzku a sedíme tam dve hodiny. Tak som zvedavá, kedy toto hodím